Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná
Skačany - okres PartizánskeHľadať
 
 

Dr. Štefan Štefkovič

Štefan Štefkovič
Štefan Štefkovič
sa narodil 19. 7. 1908 v Skačanoch rodičom Jozefovi a Petronele rod. Horniakovej. Pokrstil ho 20. júla 1908 vtedajší správca farnosti Vojtech Keleczenyi. S troma súrodencami – bratom Jozefom a sestrami Máriou a Annou vyrastal v nábožnej katolíckej rodine. Otec bol dlhoročným kostolníkom.
Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci. Teologické štúdiá absolvoval na Teologickom inštitúte v Nitre a na Lateránskej univerzite v Ríme. Kňazské svätenie prijal 10.7.1933 v Lateránskej bazilike v Ríme, primície mal až po návrate z Ríma v r. 1934 vo svojej rodnej obci. V tom istom roku bol menovaný za kaplána v Močenku. Od r. 1935 pôsobil ako diplomovaný profesor náboženstva na Gymnáziu v Trenčíne, zároveň bol kaplánom v Dolnej Súči. V r. 1936-1939 bol profesorom na Gymnáziu v Nitre. Doktorát filozofie získal v r. 1938 v Bratislave. Cez vojnu vyučoval opäť na Gymnáziu v Trenčíne a v r. 1946 – 1950 na Gymnáziu v Žiline.
Z taliančiny preložil od L. Scupoliho Duchovný boj (SSV Trnava 1948).
Po prevzatí moci komunistami sa ani on nevyhol internácii a väzeniu. Za horlivé vyučovanie náboženstva a za nekompromisné morálne a svetonázorové postoje ho 1.3.1950 prepustili zo školskej služby. Po návrate z väzenia mu umožnili vykonávať kňazskú službu. Pôsobil ako administrátor farnosti Nitrianska Streda, kaplán v Bánovciach nad Bebravou (1952 – 1960) a správca farnosti vo Vysočanoch (1960 - 1975).
Od r. 1975 až do svojej smrti pôsobil v Ostraticiach. Bol vynikajúci kazateľ, jeho kázne boli hlboko fundované a precízne vypracované. Aj napriek vážnemu zdravotnému stavu si svedomite plnil svoje kňazské povinnosti. V čase silného protináboženského boja sa snažil udržať hlboké náboženské povedomie medzi ľudom, kde pôsobil.
Zomrel tak, ako žil, v plnom pracovnom nasadení, sám. Po skončení rannej sv. omše v nedeľu 8. mája 1983 v sakristii kostola v Ostraticiach odovzdal svoju dušu nebeskému Otcovi, ešte oblečený do omšového rúcha, akoby aj v tejto chvíli chcel povedať, ako to bolo jeho zvykom: „Som pripravený.“ Pochovaný je na cintoríne vo svojej rodnej obci v Skačanoch.
Pán profesor Štefan Štefkovič, ako ho v Skačanoch oslovovali, je jedným zo šiestich rodákov prvej polovice 20. storočia, ktorí zasvätili život Bohu a cirkvi. Patrí medzi kňazské osobnosti, ktoré šírili dobré meno našej obce na Slovensku i v zahraničí a na ktoré sme hrdí. Bol obľúbeným a váženým stredoškolským profesorom náboženstva, všeobecne vzdelaný a charizmatický človek.

 

 NA Dr. ŠTEFKOVIČA SPOMÍNAJÚ

- bývalí študenti

Ideál vzdelanca a humanistu
...Patril medzi najvýznamnejších ľudí, ktorých som stretol počas svojich štúdií na strednej škole a natrvalo mi predstavoval ideál vyrovnaného a harmonického človeka, vzdelanca a humanistu, ktorý pôsobil na nás všetkých príkladom svojej všestrannosti, rozhľadu a vysokej kultúry. Ukázal nám predovšetkým, že našou povinnosťou je mnoho vedieť zo všetkých oblastí, študovať jazyky, usilovne pracovať a najmä byť tolerantný, mať porozumenie s druhými a byť im užitočný; že milovať ľudí znamená konať pre ich dobro a že toto je naše jediné poslanie na zemi.
Preto, že bol takým výnimočným a vynikajúcim človekom, jeho osobnosť smrť nezničila, ale pokračuje v životoch nás všetkých, jeho žiakov.
                                                                         Ján Koválik, Bratislava

Pánu profesorovi vďačíme za jeho životnú múdrosť
... Pri svojich večerných meditáciách si spomínam na jeho veľkú osobnosť, vraciam sa do školských lavíc a tu ako na filmovom plátne sa mi znova vynárajú v pamäti jeho slová a myšlienky, ktoré nám vštepoval či už na hodinách náboženstva v škole alebo vo svojich nedeľných úvahách. Dodnes vďačíme pánu profesorovi za jeho životnú múdrosť, láskavosť, neprestaneme obdivovať kapacitu jeho nesmiernych vedomostí, ktoré sme ako študenti v jeho osobnosti obdivovali. Myslím, že prevažná časť nás zostala verná jeho filozofickým myšlienkam a životným ponaučeniam, ktoré nám tak hojne a s láskou poskytoval. Nezabudnem na jeho žiarivé slová, ktorými nás tak láskavo a s pochopením uvádzal do života. Navždy zostane živý v našich srdciach, myšlienkach a spomienkach...
                                                             MUDr. Kazimír Kiška, Žilina

- priateľ – kňaz

Bol mojím akoby bratom
...Vdp. Štefan Štefkovič bol mojím drahým kňazským priateľom a môžem povedať, že akoby bratom. Pracovali sme spoločne v Trenčíne medzi mládežou, aby ostala verná Pánu Bohu, Cirkvi rímskokatolíckej a slovenskému národu. Robili sme s láskou všetko, čo bolo možné. Naše spoločné úsilie ako mladých kňazov v Trenčíne patrí k najkrajším obdobiam môjho kňazského života...
                                                     Prof. ThDr. Michal Müller, Košice

Z blahoželania k 70. narodeninám

Príťažlivá a okúzľujúca osobnosť
...Som jeden z tisícov Vašich žiakov. Učili ste nás na trenčianskom gymnáziu náboženstvo takým spôsobom, že Vaše výklady a príklad Vášho vystupovania boli pre všetkých vysokou školou kultúry, etiky a zodpovednosti. I keby sme boli všetko zabudli, ostala nám navždy v povedomí Vaša príťažlivá a okúzľujúca osobnosť, vysoko vynikajúca nad priemer všetkých ostatných učiteľov a reprezentujúca imperatív širokej vzdelanosti, všestranných záujmov, hlbokých vedomostí a rozhľadu v intelektuálnej oblasti a imperatív povinnosti prežiť život čo najplnšie, maximalisticky a perfektne - tak, aby bol osožný druhým vo sfére mravnej.
Pokladám za veľké šťastie, že som Vás poznal. Ďakujem Vám za to, že ste mali na moje utváranie počas dospievania najvýznamnejší vplyv. Boli ste pre nás žiakov nenapodobiteľným vzorom: krásny a dobrý, vzdelaný a múdry. Závideli sme Vám síce, že boli do Vás zamilované všetky študentky – naše nedosiahnuteľné lásky – ale zmierili sme sa s tým nakoniec ako so samozrejmosťou vzhľadom na hodnoty, ktoré ste predstavovali.“
                                                         Ján Koválik, Bratislava

- synovci

(Na kňaza) nezvyčajné záľuby
Spomienky sú jediný raj, z ktorého nás nikdy nikto nemôže vyhnať. Preto i ja sa ponáhľam do tohto svojho raja a spomínam si na svojho birmovného otca a brata mojej nebohej mamy, duchovného, ktorý ma sobášil, číže môjho strýka, kňaza ThDr. Štefana Štefkoviča.
Začriem do tých najvzdialenejších spomienok v spojitosti s ním, do môjho detstva. S rodičmi som vtedy chodil na jeho narodeniny a meniny na fary, ktoré boli jeho dočasným domovom. Chodili mu gratulovať spolubratia v kňazskej službe i domáci občania. Bolo vidno, že bol obľúbený a vážený. Jeho záľuby boli vzhľadom na jeho postavenie dosť nezvyčajné: opravoval rádiá, hodiny i hodinky, venoval sa matematike a živo sa zaujímal o dianie vo svete. Veľa čítal a jeho knižnica ho sprevádzala po jeho duchovnej púti. Ovládal viacero cudzích rečí.
S dôverou sa naňho obracali tí, ktorí sa v tej dobe z rôznych dôvodov nemohli verejne prihlásiť k viere. Viacerí sú mu povďační za tajné krstenie ich detí čí tajné sobáše, čo bolo veľmi ostro sledovane vtedajšou tajnou bezpečnosťou. Nebolo to len u strýka, ale i u ostatných duchovných, ktorí mali odvahu riskovať.            
Ivan Duríš
                                                                         

Múdry a skromný
Moje prvé spomienky na strýčka siahajú do začiatku 40. rokov minulého storočia. Ako pedagóg sa vždy vracal počas sviatkov a prázdnin domov do Skačian, a tak som sa mohol denne s ním stretávať.
V spomienkach mi natrvalo zostali najmä vianočné sviatky, ktoré trávil u nás doma, kde sa nás za štedrovečerným stolom zišlo až 11 členov rodiny.
Počas školských prázdnin bol takmer celé 2 mesiace doma v Skačanoch. Pretože sme boli roľnícka rodina, najmä počas žatvy bola potrebná každá pomoc. A tej sa náš strýčko – aj napriek výhradám jeho otca – nevyhýbal.
Počas SNP bol strýčko v Trenčíne, ale ostatné dni II. svetovej vojny prežíval v Skačanoch. Na deň, keď bola oslobodená naša obec, si veľmi živo spomínam. Tak, ako po iné dni, spolu so strýčkom som išiel za sporadickej streľby do kostola, aby som pri svätej omši miništroval. Medzi „Výškami“ sme videli pohybujúcich sa nemeckých vojakov, ktorí si nás nevšímali. Dvere do kostola boli otvorené, vnútri to vyzeralo ako „Božie dopustenie“. Sklo z okien pokrývalo celý priestor kostola. Starý otec ako kostolník pripravil malý oltár pri soche Panny Márie, kde strýčko odslúžil omšu. Počas obetovania sa ma opýtal, či sa nebojím, či nemám strach. Samozrejme, odpovedal som mu, že nie, aj keď to celkom nebola pravda.
Po skončení omše, keď sme vychádzali cez sakristiu von z kostola, sme na ulici videli už vojakov v iných – béžovo-zelených uniformách. Boli to rumunskí vojaci, ktorí sa podieľali na oslobodzovaní našej obce.
Začiatok školského r. 1945/46 bol na gymnáziu dosť zložitý, najmä preto, že v internáte nemali dostatok potravín. Na požiadanie strýka sa otec rozhodol, že nejaké potraviny a suroviny škole poskytne a ako dopravu použije konský povoz. A tak sme sa – otec a na moje potešenie aj ja – vybrali so 4 vrecami múky a ďalšími surovinami na voze do Trenčína. V Trenčíne nás už strýčko netrpezlivo očakával. Na druhý deň sme sa šťastne vrátili domov do Skačian.
Pri náhodných stretnutiach s jeho študentmi ho hodnotili ako človeka vysoko vzdelaného (ovládal 7 rečí, robil prekladateľskú činnosť), múdreho a skromného. A takýto zostal náš strýčko, ako sme ho familiárne oslovovali, aj v srdciach všetkých členov našej rodiny.

                           Jozef Štefkovič                                                                               

Na primíciách v Ríme

Na skačianskom cintoríne, hneď pri vchode vpravo na vyvýšenom mieste, nachádza sa spoločný hrob Štefkovičovcov – rodiny mojej matky. Pochovaní sú tam moji starí rodičia, teta a strýko Štefan – kňaz, ktorému chcem venovať túto spomienku.
Môj strýko Štefan sa narodil 19.7.1908 ako tretie dieťa. Šesť tried ľudovej školy absolvoval v Skačanoch s vynikajúcim prospechom, preto sa zapísal na gymnázium v Prievidzi. Neskôr prestúpil do Nitry do seminárneho gymnázia, kde aj v roku 1928 zmaturoval s vynikajúcimi výsledkami. Pamätám si príhovor jeho spolurodáka vdp. Jána Gahéra na poslednej rozlúčke, v ktorom nás informoval, že niekoľko stredoškolských profesorov v Nitre strýka presviedčalo, aby pokračoval v štúdiu v predmete, ktorý oni vyučovali, ale on sa vyjadril, že sa už rozhodol a bude študovať teológiu. Strýko bol vynikajúci v matematike, chémii, fyzike, filozofii a v iných vedách.
Po úspešnej maturite odišiel študovať do Ríma, kde pobudol 6 rokov a v priebehu tohto obdobia nenavštívil ani raz rodný kraj, pravdepodobne z finančných dôvodov.
Na jeho vysviacke v Ríme 10.júla 1933 sa zúčastnili aj jeho rodičia (moji starí rodičia), od ktorých som sa pri šúpaní kukurice dozvedela presný priebeh osláv ako aj strastiplnej cesty do Ríma.
Naša mamastarká sa okrem jarmokov v Žabokrekoch, Topoľčanoch a Prievidzi ďalej nevzdialili od rodnej obce, a teraz taká štrapa.
Na vlak „zúg“ nastúpili vo Veľkých Bieliciach s prúteným kufrom a prestúpili v Zbehoch na „šnelcug“, ktorý ich doviezol až do Viedne. Apostarký sa v priebehu cesty podrobili niekoľkokrát krížovému výsluchu: „Cúgkarty máš dobre schované? A máš aj pasy, aj peniaze?“ Vo Viedni čakali na prípoj do Ríma niekoľko hodín. Keď bol „šnelcúg“ do Ríma pristavený, nastúpili a znovu sa začalo vyšetrovanie: „Je to správny cúg, opýtaj sa!“ A keď apostarký vyčerpali už všetky informácie od spolucestujúcich aj konduktora, mamastarká sa upokojili. Apostarký si až do smrti pamätali všetky „štácie“, na ktorých rýchlik stál, a to v správnom slede.
Naši starkí pricestovali do Ríma v presný čas. Aké však bolo ich prekvapenie: na stanici ich strýko nečakal! Ten sa v tom čase nachádzal v uzavretej klauzúre, kde rozjímal o svojom budúcom poslaní. Na stanici ich však čakala manželka pána veľvyslanca s československou zástavkou v ruke. Vyvolávala ich mená. Avšak obozretná a opatrná starká poučili starkého: „Nehlás sa, vieš ty, kto to je?“ A keď sa už perón vyprázdnil, zostali tam sami, prihlásili sa dobrovoľne. Pani veľvyslancová ich v krátkosti poinformovala o situácii a zároveň ich odviedla na ubytovanie: apostarkého do mužského kláštora a mamastarkú do ženského k slovenským sestričkám. Tie ráno mamastarkú vystrojili do vyžehleného kroja a pani veľvyslancová ich odviezla k Bazilike sv. Jána v Lateráne.
V bazilike nie sú lavice, ale vedľa seba poukladané stoličky. Prvé rady stoličiek boli určené pre najbližších príbuzných novokňazov. Úplne prvé stoličky boli označené menami našich starkých. Tí, keď vošli do baziliky, mali dojem, že sa nachádzajú v nebi. Všetko ich fascinovalo, ale najmä majestátny príchod pána biskupa so sprievodom.
Pred oltárom už ležali pod bielou plachtou budúci novokňazi, ktorí ukončili štúdium v Lateráne. Medzi nimi bol aj náš strýko Štefan, takže rodičia sa vopred s ním nestretli. Strýko bol vysvätený ako prvý, čo starí rodičia neočakávali. Pri vyvolaní jeho mena pánom biskupom povstal spod bielej plachty a latinsky zvolal „tu som“, a to našu mamastarkú na chvíľu položilo. Strýko ešte v Ríme povyrástol a zmužnel. Verím, že prvý pohľad na neho bol pre oboch šokujúci. Starká si povzdychla: „Bože môj, tento krásny, vysoký človek je môj syn a bude Tebe slúžiť. Ďakujem Ti, Pane Bože, za tento preveľký dar.“
Chudáci, obaja rodičia boli od dojatia zaplavení slzami. Neskôr, keď tento šok opisovali, vzájomne sa obviňovali, kto viac plakal, ale aj pri opisovaní tejto situácie plakali obaja od dojatia a aj ja, počúvajúca. Vždy som sa tešila na opis tejto nezabudnuteľnej chvíle a vždy to opisovali rovnako dojatí.
Novokňaz s rodičmi v RímePo skončení slávnosti bolo rodičom udelené novokňazské požehnanie, ktoré prežívali už celkom mokrí od sĺz a oslabení od veľkého dojatia. Po požehnaní sa konečne zvítali so svojím synom a na československom veľvyslanectve oslávili túto vzácnu – nevšednú udalosť.
Starí rodičia strávili v Ríme ešte týždeň, zúčastnili sa na sv. omšiach, ktoré celebroval už ich syn – novokňaz. Sväté omše slúžil aj v kostoloch zasvätených patrónom rodičov, a to sv. Jozefovi a sv. Petronele. Vlastný otec – kostolník pri sv. omšiach miništroval. To boli najkrajšie chvíle mojich starkých.
Po týždni sa vrátili domov – cesta naspäť už bola pokojnejšia a radostnejšia.
Strýko pobudol v Ríme ešte rok, absolvoval doktorandské štúdium teológie a až po roku slávil primičnú svätú omšu v Skačanoch. V roku 1938 získal v Bratislave ďalší doktorát z filozofie.
Ako stredoškolský študent zostrojil rádio, kryštalku na slúchadlá. Zrejme to bolo v Skačanoch prvé rádio. Získal s ním veľký obdiv, ale aj nedôveru, podľa rozprávania mojej mamy.
Bol všestranne nadaný. Vedel opraviť všetky druhy hodiniek, rádií, elektrických motorov. Bol milovníkom áut, už ako 30-ročný vlastnil osobný automobil. Ovládal sedem jazykov.
Zvláštnu pozornosť venoval aj svojim príbuzným a ich deťom. Predplácal nám rôzne časopisy, naučil nás hrať šachy, dámu. Prekrásne – rozprávkové boli chvíle strávené v jeho prítomnosti, najmä na Vianoce.
Bol to krásny, a charizmatický človek ušľachtilých spôsobov, veľká osobnosť. Zaslúži si veľkú úctu a obdiv.
                                                                               Margita Ďurišová, neter


Pramene
Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, Lúč, Bratislava 2000
Monografia obce Ostratice1193-1993
Osobná korešpondencia
Ffotografie z rodinného albumu rod. Štefkovičovcov
Spomienky synovcov a netere
Spracovala A. Beňačková

 


 

dnes je: 21.9.2019

meniny má: Matúš

podrobný kalendár

webygroup
ÚvodÚvodná stránka